Registrované partnerstvo je diskriminácia

Autor: Queer Leaders Forum | 30.4.2009 o 13:57 | Karma článku: 11,02 | Prečítané:  10495x

Zákon o registrovanom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia je zákonom diskriminačným. Či sa naň pozeráme cez optiku neheterosexuálnych alebo heterosexuálnych ľudí, alebo operujeme a taktizujeme názorom, že slovenská spoločnosť nie je na diskusiu o adopciách detí a manželstvách gejov a lesieb pripravená.

Niektorí gejskí aktivisti sa pri argumentácii občianskeho združenia Queer Leaders Forum a Prvého lesbického združenia Museion chytajú za hlavu, jeden z nich o našich postojoch otvorene hovorí ako o názoroch, ktoré škodia neheterosexuálnej komunite. V zmysle akéhosi inteligentného pragmatizmu, taktiky postupných krokov a úsmevných fotografií v objatí Dušana Čaploviča sa jedna časť neheterosexuálnych aktivistov a aktivistiek pokúša dávkovať slovenskej spoločnosti existenciu(!) gejov a lesieb dúšok po dúšku. Všade okolo nás vládne domnelá predstava o tom, že Slovensko, no hlavne jej politickí predstavitelia a predstaviteľky, by jednoducho nezvládli vypiť pohár pravdy o spoločenskej i právnej diskriminácii neheterosexuálnych ľudí na jedenkrát. (Aj keď iné tekutiny a v oveľa väčšej kvantite vypiť dokážu.) 

Mýtus o poháre pravdy

Okolo obsahu zmieňovaného „pohára pravdy“ koluje jeden absurdný mýtus a to, že sa v ňom nachádza niečo, s čím treba zaobchádzať skutočne opatrne. Cirkev by to zrejme opísala ako „roztok hriechu, omšového vína a desiatich ibalginov“, Slota pravdepodobne ako „buzerantiiiiii... píp, píp“, sociologické hviezdy Slovenska ako „príliš veľké sústo pre slovenskú spoločnosť“.

Dovoľte mi vyviesť vás z omylu. V pohári pravdy o spoločenskej a právnej diskriminácii sa nachádza... tadá... PRAVDA – ucelená, kompletná pravda o diskriminácii gejov, lesieb, bisexuálnych a transrodovo identifikovaných ľudí na Slovensku. Nachádza sa v ňom však aj jeden chyták. Na dne totiž leží hustá kávová usadenina, ktorá zo svojej pozície lepkavej, nezoškrabateľnej hmoty kalí všetku ostatnú vodu v pohári. Takouto usadeninou je Zákon o registrovanom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia, ktorý veľká väčšina slovenskej spoločnosti považuje za konečné riešenie legislatívneho zrovnoprávnenia neheterosexuálnych ľudí. Takmer celý spoločenský diskurz a politická debata sú zanesené touto kávovou zrazeninou, ktorá kalí v pohári pravdu kompletnú a ucelenú. Pravdu, ktorá neuzatvára debatu o zrovnoprávnení LEN dosiahnutím zákona, ktorý nerieši adopcie detí či služby asistovanej reprodukcie, no hlavne pravdy, ktorá nemôže akceptovať rozdielny zákon pre dve skupiny rovnakého slovenského a podľa Ústavy rovného obyvateľstva. 

Prečo si kalíme vlastnú pravdu?  

Tvrdiť, že Zákon o registrovanom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia je dostačujúcim legislatívnym nástrojom pre zrovnoprávnenie neheterosexuálnych ľudí je viac ako pokrytecké. Je to špinenie si pred vlastné dvere, autocenzurovanie našich identít, zneviditeľňovanie našej existencie a degradovanie našich osôb na úroveň druhoradých a menejcenných občanov a občianok našej – vraj demokratickej a rovnoprávnej – spoločnosti. Tvrdiť, že slovenské lesby a slovenskí gejovia deti nevychovávajú, alebo po nich netúžia je okrem klamstva aj politicky nezodpovedným tvrdením. Mnohí a mnohé z nás si neuvedomujú, že takéto vyjadrenie nie je to isté, ako tvrdenie vypovedané ústami heterosexuálnych mužov alebo žien. Tí a tie sa totiž môžu skutočne slobodne rozhodnúť – heterosexuáli a heterosexuálky môžu, ale aj nemusia. V oboch prípadoch majú istotu, že ich rozhodnutie bude mať plnú podporu v slovenskom právnom systéme. Nemusia za každú cenu reprodukovať, aby mohli uzavrieť manželstvo. Na druhej strane, ak nechcú vstúpiť do manželstva, stále môžu deti vychovávať ako dvaja nezosobášení ľudia. Gejovia a lesby nedisponujú ani jednou z vyššie uvedených možností. Napriek tomu ich vzťahy fungujú a deti vychovávajú – bez právnej istoty a akejkoľvek legislatívnej garancie.  

Prečo nekričíme?

Prečo nekričal môj židovský dedko, ktorému počas Slovenského štátu najskôr zobrali bicykel, neskôr ho vylúčili z gymnázia a zakázali mu sedieť v autobuse, navštevovať divadlo, kino a plaváreň? Naozaj sa našej spoločnosti podarilo naočkovať do vedomia neheterosexuálnych mužov a žien, že sú menejcenní a menejcenné, že sú zvrhlí a zvrhlé a vinní a vinné, tak ako sa to už raz našej spoločnosti podarilo v súvislosti so židovským obyvateľstvom?

Cirkev, Slota, KDH, pán doktor Rakús, pani mega-európska poslankyňa Záborská, pán Nikolov a ďalší im podobní vyháňači a vyháňačky homosexuálnych diablov, docielili, že sa veľká väčšina neheterosexuálnych ľudí skrýva so strachom pred odsúdením, že je nútená žiť v naučenej a nanútenej heterosexualite. Naša heteronormatívna spoločnosť vyštvala naše lesbické, gejské, bisexuálne a transrodové identity do sfér výlučne súkromných a nepolitických – za zavreté dvere našich bytov.  

Neheterosexuálna menšina, tak ako napísala Mariana Koláčková vo svojom článku na QLF blogu, nemá žiadnu farbu. Máme možnosť byť z hľadiska našej citovej orientácie neviditeľnou menšinou – fakt, ktorý niektorým gejom a lesbám možno práve teraz zachraňuje životy pred násilím neonacistov, ale aj pred vyhostením z vlastnej rodiny. Táto skutočnosť a naša fyzická neviditeľnosť je však na druhej strane na škodu politickému i spoločenskému diskurzu. Ak by v tejto chvíli všetky neheterosexuálne ženy a všetci neheterosexuálni muži napríklad zozeleneli, spoločnosť i naša múdra vláda by sa našimi právami museli začať zaoberať. Zistili by sme, že zelení ľudkovia sa nepohybujú a nežijú iba v divadlách, v kaderníckych salónoch a iných bohémskych prostrediach, zozeleneli by pred nami aj naši lekári a lekárky, naši právnici a právničky, naši učitelia a učiteľky. V parku, kde sa hrá dvadsať detí, by zozeleneli aj niektorí rodičia – matky a otcovia a ich údajní bratranci, sesternice, kamaráti a kamarátky. Razom by sme zistili, že potreba našich občianskych práv siaha markantne ďalej ako len po obmedzené a oklieštené spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia.

Takáto situácia však nenastane sama od seba. Žiadny osud ani zázrak nám podobnú službu neurobí. Táto iniciatíva zostáva len a len na nás. Nebojme sa preto preliať pravdu do čistého pohára – bez usadeniny, ktorou je Zákon o registrovanom partnerstve. Bez usadeniny, ktorá kalí jej komplexnosť.

Romana Schlesinger

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Andrej Kiska: Vláde sa zatiaľ nedarí byť hrádzou proti extrémizmu

Prezident hovorí, že ak je politik presvedčený, že korupcia neexistuje, nemá čo robiť na svojom mieste.

EKONOMIKA

Ponuka Volkswagenu je blízko očakávaní odborov. Prečo štrajk pokračuje

Pri najnižšom plate chýbajú štyri eurá.

ŠPORT

Macedónsko udržalo šance Slovákov, Portugalci nepostúpia

Portugalci potrebovali vyhrať o tri góly.


Už ste čítali?