Průvod a festival Queer Pride v Tábore

Autor: Queer Leaders Forum | 6.7.2009 o 13:20 | Karma článku: 4,89 | Prečítané:  923x

20. júna bola sobota. Nebola extra slnečná, ale to nevadilo, extrémne dusno by asi nikomu neprospelo. Najmä nie tým, ktorí sa vybrali do juhočeského mesta Tábor. Konal sa tam totiž v Čechách historicky druhý sprievod queer ľudí (queer pride) spojený s festivalom. Na prvom, ktorý sa minulý rok uskutočnil v Brne, sa okrem kopy queer ľudí zúčastnila i kopa policajtov a kopa neonacistov, čo vyústilo v isté nepríjemnosti, dokonca bol fyzicky napadnutý jeden môj známy. (Kopli by ste si len tak do niekoho, kto ide v pokojnom sprievode?) Preto som do Tábora i so svojimi dvoma kamarátkami vyrážal so zmiešanými pocitmi.

V samotnom meste ma zarazil pomerne vysoký počet policajtov. Ak si ich prítomnosť už uvedomujete (tzn. v jednom „zábere“ vidíte viac ako dva-tri páry), tak ich je veľa. Tu ich bolo ešte viac, dokonca v parku pri autobusovom nástupišti sme videli i nejakých podozrivo nakrátko ostrihaných týpkov. Bolo ich však podozrivo málo. 

Ako sme postupne smerovali k miestu, odkiaľ sa vyrážalo, policajná „zástavba“ začala hustnúť a naopak, náckov ubúdalo. Pribúdalo tiež novinárov, tlačových ľudí (preklad „press people“) a ľudí s rôzne veľkými kamerami, až som sa cítil, mno, pomaly ako celebrita! (Najmä zo začiatku bolo tých tlačových ľudí tak veľa, že som tipoval pomer účastníci k TĽ 3:1). Pomaly, ale isto sme sa všetci pekne poregistrovali (kvôli rôznym zľavám a pekným suvenírom, ako je napr. malá dúhová vlajočka), odniekadiaľ sa začali zjavovať ďalší súputníci a začali sme sa radiť do sprievodu. 

Musím podotknúť, že som bol ešte primalý na to, aby som sa zúčastňoval prvomájových sprievodov, a preto mi celý ten koncept chodenia vo väčšej skupine prišiel trochu cudzí. Najmä, keď vás ako oko v hlave strážia policajti, pomedzi vás sa prechádzajú maskovaní členovia antify (s vkusnými červenými krížmi purpurovej farby) a za vami ide párik lesieb vo veku vašej babičky. Napätie sme zle zakrývali vtipmi typu „nepôjdeme na okraji, aby nás tak ľahko nenapadli“ a prvé desiatky metrov cesty som bol ozaj v napätí, či odniekiaľ niečo priletí, alebo sa niekto prirúti. 

Postupne, ako nikto a nič neprilietalo, som sa začal uvoľňovať a vychutnávať si atmosféru sprievodu. Je dvadsať rokov po „nežnej“ a ja som tu so stovkami ďalších, mne podobných ľudí, oslavujúc svoje občianske a ľudské práva, tešiac sa slobode. Kričím heslá ako „Dúhová sila“ a teším sa, ak sa na chvíľu v okolí uchytia. Okolostojacich obyvateľov Tábora zdravíme, ďakujeme im, vyzývame ich, aby sa pridali. Necítime sa sami, izolovaní, neviditeľní – aspoň na pár hodín. 

Sprievod sa pomalým tempom presúva cez historické uličky a my sa dostávame cez okrajovú časť na neasfaltovú cestu vedúcu lesoparkom. Chvíľu sa zabávam na tom, čo ako sprievod robíme v lese, ale to už prichádzame do areálu kultúrneho centra, kde bude prebiehať festivalová časť dnešného dňa. Zhromaždili sme sa pred pódiom, vypočuli si poďakovanie od organizátorov a festival mohol začať v priestoroch a okolo bývalého mlyna, ktorí si aktivisti a aktivistky sami prerábajú do podoby centra nielen queer kultúry. A to všetko v pokojnej prírode na okraji mesta. 

Obdivujem organizátorov a organizátorky, že dokázali dať dohromady kvalitný kultúrny sprievodný program, v mierne bojových podmienkach vytvoriť super priestor pre návštevníkov (jedlo, pitie, toalety), zásobiť každého účastníka materiálmi (mapka, info o spojoch, vlajka) a stále pri tom pôsobiť vyrovnane (s priamou nervozitou som sa nestretol a to som ako prednášajúci v rámci festivalu mal prístup i do zákulisia). Vysoká úroveň organizácie dávala iba tušiť, koľko prostriedkov museli vynaložiť a aj za to im patrí moja vďaka. 

Organizovať takúto akciu v krajine, kde mnoho ľudí nevidí a nechce vidieť jej zmysel a účel, je nesmierne náročné. To, že pochod gejov a lesieb nebudú podporovať heteráci, sa ešte dá pochopiť. Ale názory „nebudem sa nikde pretŕčať“ (rozumej, nebudem riskovať a vytŕčať z radu) zaznievajú aj z nášho tábora a, žiaľ, nie sú ojedinelé. V akom kontraste s nimi bol postoj troch chalanov, ktorí prišli tuším až z Ostravy (t.j. cez pol republiky), aby sa zúčastnili sprievodu a dali svojou prítomnosťou vedieť: „Tu sme, nedáme sa zastrašiť“. 

Právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje. 
Čl. 28 odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky

Využijeme toto právo o rok v Bratislave? 

Róbert Furiel
Hnutie Ganymedes
www.ganymedes.info

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Zlepenec potrebuje lídra

Nevidno nikoho, kto by to vedel zlepiť.

SVET

Ruská agentka sa na súde priznala. Ako funguje ruská špionáž v USA?

Na jedného špióna je viac ako desať ľudí.


Už ste čítali?