Keď tento blog začínal, bola tu partička ľudí. Každý/á z nich mal/a svoje sny, plány a cieľ, ktorý chcel/a dosiahnuť i týmto blogom. V súčasnosti... Nuž, posledný článok je už nejaký ten týždeň starý. Čo sa stalo? Isto bolo viac dôvodov, ale ja vidím hlavne jeden: malovernosť. Autori a autorky prestali veriť, že cieľ, ktorý sledovali týmto blogom, ním ešte môžu dosiahnuť. U mňa bola tým cieľom zmena: dúfal som, že tým, že budem písať, zmením náhľad na homosexualitu v spoločnosti. A keďže som nevidel výsledky, prestal som veriť v zmenu takýmto spôsobom, prestal som veriť v dosiahnutie cieľa takýmto spôsobom. A písanie pominulo. Ale nevnímam to u seba ako čisté negatívum – neprestal som veriť v to, že môžem zmeniť náhľad, neprestal som veriť v dosiahnutie cieľa. Iba som prestal veriť v dosiahnutie cieľa touto cestou, a tak som sa rozhodol ísť inou. Pre tento blog to pozitívne nebolo, ale ak je blog iba cesta a nie cieľ, nezáleží na ňom až tak veľmi. Záleží skôr na tom, že som ostal verný svojmu cieľu.
Existuje však niečo horšie než malovernosť, niečo horšie než strata viery v cestu. Je to strata viery v cieľ. Je to stav, kedy už nerobíme veci preto, lebo veríme v náš cieľ, ale iba z akejsi zotrvačnosti. Keď nad tým tak premýšľam, je to vlastne typický syndróm vyhorenia: začiatky sú skvelé, všade plno elánu a túžby zmeniť svet. Potom príde náraz s realitou, keď napriek veľkej dávke námahy sú výsledky (zdanlivo) minimálne. Človek ešte drží, povie si, že tie nárazy museli prísť, ale znova sa pokúsi, ešte stále veriac v svoj cieľ. Prídu ďalšie nárazy, elán sa stráca a postupne sa z mysle človeka vytratí cieľ a nahradí ho akási antiviera: viera v to, že daný cieľ nie je dosiahnuteľný. Aktivity ešte pokračujú, snaha ostáva, no zároveň s ňou prichádza i nemalá miera pesimizmu. Človek síce bude pokračovať, no už dopredu bude vedieť, že to k ničomu nebude. V našom prípade to vidieť, keď síce píšeme články, ale i tak si povieme (pre seba, alebo nahlas), že to k ničomu nie je, že budú odignorované a iba napádané. A neskôr už články nepíšeme vôbec, pretože to predsa „nemá zmysel“. Smutný stav. Človek potom musí alebo prehodnotiť svoje ciele (keďže niekedy si vážne dávame latku privysoko), alebo sa musí naučiť svojmu cieľu znova veriť. Iná cesta nie je, naše ciele sú naše sny a bez snov sme len prázdne bábiky, figuríny z mäsa a krvi, ale bez duše. Pretože duša sa neskrýva v tom, čo sme, ale v našich snoch.
„Duša človeka je nesmrteľná“, učí nemenované náboženstvo. A predsa sa často stretávame s ľuďmi, v ktorých už túto dušu necítiť, v ktorých už necítiť sny, ciele, ani nádej. Je i v nich duša? Ak áno, tak len latentná. Preto vás žiadam, čitatelia a čitateľky: nenechajte neúspech, aby vám zobral váš sen; nenechajte realitu, aby vás odviedla od vášho cieľa; nedovoľte, aby z vás svet urobil zombie. Buďte ľudia. A svet sa zmení sám.
Tomáš alias Slniečko
externý prispievateľ
Maloverní a vyhorení
Všetko, čo robíme, robíme s akýmsi úmyslom. Máme pred sebou akúsi ideu, cieľ, ktorý chceme dosiahnuť. Niekedy k dosiahnutiu cieľa spolupracujeme s inými, niekedy ideme k cieľu sami. Niekedy si cieľ jasne uvedomujeme, niekedy ho vnímame všeobecne, nejasne. Niekedy cieľ dosiahneme, inokedy nie. A niekedy, ak cieľ dlho nedosahujeme, dostavuje sa pocit, ktorý nikto nemá rád: malovernosť.