Ráno vstávam, pozerám do zrkadla, ešte sa usmievam, trochu pokrivený úsmev, nevadí, to sa narovná. Hladkám mačku, sprchujem sa, pijem čaj a odchádzam do práce, kde som unavená; včera bol dlhý večer, v zasmradenom teplom bare, skrytom v nenápadnej uličke, v pivnici; my vieme, že do nej patríme, inštinktívne si vytvárame a vyhľadávame takéto priestory, aby ste nás nevideli, nás, úchylákov smradľavých, tam nám je dobre, tam patríme, do smradľavého pekla – a povedzte to pekne nahlas – žiadna smernica tu neplatí, iba láska k blížnemu. A my, my nie sme vaši blížni, my, vzdialení od hodnôt, morálky, od prirodzených zákonov tohto sveta, od neba, do ktorého nepatríme, ani patriť nebudeme – a vy vidíte, vy viete, že niektorí z nás by tam chceli ísť (ja určite nie), ale to sa nestane. Cha-cha, smejeme sa, nadávame, niečo sa nám nepáči, kopeme do vašich hodnôt, ktoré ste si vytvorili, vytvorili bez nás, a my vám ich berieme, ničíme, vnikáme do nich ako rakovina do zdravých buniek! Áno, vy ste zdraví, nikto vás nikdy neliečil kvôli tomu, s kým súložíte...